17. november – Aktuálne: “Novinka” dňa – “Bez Štb by sa v tomto štáte nič nezmenilo”
Citát: “Bolo a je nutné povedať, že bez ŠtB by sa v tomto štáte nič nezmenilo. Iba naivní si môžu myslieť, že by partia, necelá tisícka disidentov a rôznych povaľačov, bola schopná zmeniť politický systém vo vtedajšom Československu.”
„Existuje mnoho zaujímavých a dosiaľ nezverejnených dokumentov, ktoré jednoznačne potvrdzujú, žerevolúciu neurobili disidenti, ktorí by si ju radi privlastnili, ale, naopak, bola dielom všemocnej Štátnej bezpečnosti (ŠtB),“ tvrdí Ludvík Zifčák, ktorý sa v 89. “preslávil” úlohou mŕtveho študenta Šmída.
Nuž, naozaj “perla” týchto dní. To, čo tu už dávno bez akejkoľvek oficiálnej či neoficiálnej reakcie avizovalo mnoho ľudí, zrazu v priamom prenose vyťahujú príslušníci ŠtB. Nič nového, až na tých “povaľačov”. Na budúci rok je 25 rokov – teda štvrťstoročie – od tzv. Novembra 1989. Nuž – poľahky sa môžme dočkať, že nás – rôznych disidentov a povaľačov postavia pred súd, kde sa budeme zodpovedať, ako sme vlastne pokazili priebeh Novembra, ktorým predsa mohol socializmus pod taktovkou ŠtB oveľa “plynulejšie a konštruktívnejšie prejsť do rozkvitajúceho kapitalizmu.”
Bez nadsázky – ja sám som dnes osobne komunizmu veľmi vďačný. Nie preto, že sa tu obmedzovala sloboda, pohyb, myslenie, a že sme sa rodili do frustrovaného života. Ale preto, že tamtá doba mi dala dobrý výcvik, že dala môjmu životu zmysel zápasiť s “neporaziteľným”, možnosť spoznať skvelých ľudí, výnimočné charaktery, ale aj zradcov bez chrbtovej kosti, či chladnokrvných a bezcitných vyšetrovateľov. A že bola dostatočným poľom na vieru v zázraky, nezabudnuteľným životom na ostrí noža, skoro ako dobrodružným románom.
Prečo som za to vďačný? Aj preto, že sme mohli stavať na oveľa vyššom vklade, ktorý nás inšpiroval. Cena, ktorú zaplatili mučeníci 50-tych rokov, aj neskorší, bola oveľa vyššia. A ani títo mučeníci, z ktorých sa viacerí ocitli na oltároch ako blahoslavení, si nezaslúžia , aby ich odsúvali do zabudnutia ako nepotrebné haraburdie, dnes doslovne spadajúce pod pojem “extrémisti”, či dokonca povaľači. Zdá sa, že niekoho to “trápi”, že takí ľudia sa v tejto zemepisnej šírke vôbec vyskytovali. Verím však, že aj keď sa niekto bude o to akokoľvek snažiť, nemôže zhasnúť to svetlo, z ktorého sme aj my žili v onej temnej dobe. Kiež by svietilo aj dnes, napriek tým hrozivým mrakom, ktoré sa kopia nad našou súčasnosťou.
Anton Selecký
Zo spomienok povaľačov
https://www.magnificat.sk/archiv-antona-seleckeho/november-1989-skutocnosti-bez-mytu/